LGBTI+ ľudí, ktorí majú problém so sebaprijatím, je mizivé percento. Ak s tým aj prídu, zväčša aj tak zistíme, že dôvodom je neprijatie zvonku, hovorí psychologička z Prizmy

Mgr. Patrícia Vesel Ganoczyová je klinická psychologička a psychoterapeutka I. Psychiatrickej kliniky Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach. V rámci svojej 17 ročnej praxe pracuje aj s LGBTI+ ľuďmi – sprevádza ich sebaprijatím, coming-outom či tranzíciou, pomáha im spracovať emócie, menšinový stres, ale aj s depresívnymi stavmi alebo úzkosťami, ktoré neraz súvisia s neprijatím ich kvír identity blízkymi či širším okolím.

Od jari 2023 úzko spolupracuje aj s komunitným a poradenským centrom pre LGBTI+ ľudí Prizma v Košiciach.

V tomto rozhovore sme do hĺbky rozobrali, čo pre kvír ľudí a ich životy znamená prijatie, resp. jeho náprotivok neprijatie – či už ide o sebaprijatie, alebo prijatie inými, napr. v rámci rodiny, v práci, medzi rovesníctvom, alebo celkovo v spoločnosti. 

Je podľa vás prijatie základom kvalitného a plnohodnotného života LGBTI+ človeka?

Do veľkej miery áno, začala by som však malou vsuvkou, ktorá podľa mňa veľmi súvisí s prijatím a neprijatím, a tou je koncept sebaúcty. Sebaúctu si môžeme predstaviť ako takú časť v nás, ktorá odzrkadľuje mieru rešpektu, úcty a lásky, s ktorou so sebou zaobchádzame. Ako rešpektujeme samých seba priamo súvisí s tým, či sa akceptujeme takí, akí sme. Od zdravého nastavenia sebaúcty sa teda odvíja nielen miera vlastného sebaprijatia, ale aj ako zvládame prijatie alebo neprijatie od ostatných.

Keď sa narodíme, s našou sebaúctou je všetko v poriadku. Bábätko okamžite po narodení nerieši, či sa môže akceptovať také, aké je. Či neplače príliš veľa alebo príliš málo, či bude dosť hodnotné, ak bude veľmi alebo málo hladné, ak bude spať dosť alebo nie, ak nám dokáže venovať sociálny úsmev o štyri mesiace alebo o šesť. 

Bábätko však nie je nezávislé od svojho okolia. Práve naopak. Ohromne dôležitej úlohy sa zhostia prvé starostlivé osoby jeho života, obvykle jeho rodičia. Ak ho prijímajú, dostáva sa mu dostatok výživy, podpory, bezpečia, lásky. Je závislé od toho prijatia inými najbližšími ľuďmi a tým si spätne potvrdzuje aj vlastnú hodnotu. 

Celý detský, pubertálny aj adolescentný vek je v našich životoch významne formatívny. Zjednodušene by som povedala, že ak sa v týchto formatívnych rokoch (keď nás do významnej miery ovplyvňujú iní, čiže sme od ich nastavenia voči nám závislí) cítime prijatí takí, akí sme, potvrdí sa nám náš vlastný koncept, že sme hodní prijatia, a tak sa aj my prijímame a zaobchádzame so sebou ako s hodnotnými ľudskými bytosťami. Koncept sebaúcty a prijatia-neprijatia je tak vlastne základom kvalitného a plnohodnotného života pre každého človeka, nielen pre kvír ľudí. Odvíja sa od neho, ako spokojne budeme žiť sami so sebou, ale aj s inými.

Niektorí LGBTI+ ľudia zažívajú neprijatie po prvýkrát až v súvislosti s coming-outom. V detstve cítili podporu, dostali výživu, mohli sa venovať záľubám, ktorým chceli, dostali všetko, čo potrebovali. Prišiel však coming-out a s ním aj prvé neprijatie. Aký vplyv  majú prvotné roky prijatia a podpory na jeho neprijatia? 

Človek to prijatie potrebuje. Je jedno, či coming-out príde v detstve, puberte, adolescencii alebo dospelom veku, keď je reakciou naň neprijatie, vraciame sa do spomienky, ako sme boli od akceptácie zvonku závislí a ako sme si vďaka týmto reakciám vytvárali svoj hodnotný a jedinečný, alebo naopak negatívny sebaobraz. Neprijatie zvonku tak môže významne rozkolísať našu sebaúctu a vniesť do nášho sebavnímania pochybnosti. 

Hovoríme tu vlastne o dvoch pomyslených rovinách prijatia – sebaprijatie a prijatie inými, resp. ak človek zažil neprijatie, vysporadúvanie sa s jeho následkami. O pomoc s ktorou „formou“ prijatia sa na vás LGBTI+ ľudia častejšie obracajú?

Povedala by som, že ľudí, ktorí majú problém so sebaprijatím v rámci kvír tém, je v mojej praxi úplne mizivé percento. Ak s tým aj prídu, zväčša pri kvalitnej detektívnej práci nakoniec aj tak zistíme, že problém so sebaprijatím má príčinu v neprijatí zvonku. Že sa negatívne reakcie od blízkeho okolia pretavia do pochybností o sebe a ľudia sa potom pýtajú samých seba, či sú vôbec v poriadku, či si môžu dovoliť byť samými sebou, keď tým svojim blízkym spôsobujú rozpaky, smútok, šok, hnev.

Kvír ľudia sa s neprijatím zvonku stretávajú až príliš často. Či už ide o najbližšie okolie – rodičov, starých rodičov, súrodencov, rovesnícku skupinu, školskú skupinu, pracovné prostredie, alebo v konečnom dôsledku aj o najširširšiu možnú úroveň prijatia/neprijatia – úroveň a klíma celej spoločnosti.

Verbálne útoky na LGBTI+ ľudí zo strany politikov a političiek sú v súčasnej politickej klíme takmer na dennom poriadku, registrujeme aj legislatívne snahy obmedziť práva kvír ľudí. Ovplyvňuje toto problémy vašej klientely?

Áno. Obrovsky a negatívne. Myslím, že akékoľvek výroky z mocensky „vyšších“ miest, ktoré ostávajú bez povšimnutia, bez potrestania alebo bez jasného pomenovania, že podkopávajú demokratické princípy rešpektujúceho správania voči všetkým občanom a občiankam našej spoločnosti – k čomu sa mimochodom hlásime aj v ústave Slovenskej republiky – majú ohromne negatívny vplyv na to, že sa posúva norma nášho občianskeho vnímania, čo je v našej spoločnosti prípustné a akceptovateľné. 

Klímu celej spoločnosti ovplyvňujú postoje a hodnoty komunikované zdola aj zhora zároveň, ale tie zhora – tým, že vychádzajú z pozície pomyselnej autority, reprezentácie moci a sú medializované, sú rovnako formatívne ako z pozície rodiča voči dieťaťu, učiteľa voči žiakom či vedenia firmy voči zamestnancom. Ak „zhora“ zaznievajú výroky, ktoré sú devalvujúce, vulgárne, útočné, odsudzujúce a neprichádza žiadna náprava, časť občianskej spoločnosti sa znecitlivuje jednak voči tomuto negatívnemu správaniu, a jednak k zraneniu „dotknutých“ ľudí alebo celej skupiny osôb.

Je veľmi smutné, že to zároveň ovplyvňuje tú obrovskú šedú hmotu na Gaussovej krivke, kde je obrovský počet ľudí, ktorí by kľude, ak by boli veci vysvetlené a hovorené diskurzom, vedeli byť podporní alebo aspoň neutrálni, ale takto dostávajú na tanieri tú novú normu, bez toho, aby ich to predtým zaujímalo, a už od tejto novej normy si robia vlastné názory ďalej.

Spomínali ste, že drvivá väčšina klientov a klientok k vám chodí s tým, že zažili pocit neprijatia a majú ťažkosti vyrovnať sa s tým. Aká je vaša rola v týchto situáciách – na čom s klientmi a klientkami pracujete?

Pekná otázka. Vlastne pracujeme na prijatí neprijatia. 

S klientkami a klientmi, ktorí majú ťažkosti so sebaprijatím, si nasadíme pomyselný detektívny klobúk a hľadáme, čo sú jeho prekážky. Väčšinou sa dotkneme práve spomínaného konceptu sebaúcty a hľadáme, čo ho kde spochybnilo alebo negatívne ovplyvnilo, či prerušilo spojenie s dotyčným človekom. Často sú to nejaké prevzaté presvedčenia, pravidlá, doktríny, zvnútornené pocity zahanbenia či pocitu nedostatočnosti.

Ak je problémom neprijatie zvonku, zisťujeme, aký dopad má na prežívanie klientky/klienta a snažíme sa dôsledky neprijatia láskyplne ošetriť. Zároveň pátrame, či je neprijatie zvonku definitívne.

Ak zo správania okolia vyplynie akákoľvek, hoci aj mizivá šanca na zmenu neprijímajúceho postoja, hľadáme spolu stratégie komunikácie s týmto sociálnym prostredím. Zároveň klientky/klienti často prejdú uvedomením, že aj im samotným chvíľu trvalo – od samotnej prvej myšlienky, že nie sú ako väčšinová populácia, ale sú kdesi na spektre – po reálne utvrdenie sa v presvedčení „áno, som kvír človek“. Povedzme, že sa sám seba pýta, kto je, ako sa cíti, aké má romantické preferencie, ako si predstavuje svoje autentické bytie. Ide o akýsi stav adaptácie na zistenie „asi som kvír“ po utvrdenie „áno, som kvír“. Tým, že si kvír klient alebo klientka uvedomia, že na to potrebovali nejakú časovú jednotku, ľahšie si dokážu predstaviť, že ju môže potrebovať aj ich okolie. A že prvá, nie vždy skvelá reakcia, naozaj nemusí byť definitívna.  

Zároveň sa mi v praxi často stáva, že nie prijatie dieťaťa, súrodenca atď. ako kvír osoby je pre ich blízkych to naozaj ťažké. Skôr sú hneď akoby tri kroky dopredu od coming-outu a riešia, čo to bude znamenať pre ich dieťa v osobnom aj sociálnom kontexte. Majú oň strach, napríklad aj preto, akú spoločenskú klímu voči kvír ľuďom tu žijeme – túto kapitolu sme si už rozobrali. Druhá dôležitá kapitola je, že rodičov čaká ešte ďalší, ich vlastný coming-out. Keď stretnú susedu, učiteľku dieťaťa zo základnej školy, známych, širšiu rodinu atď., potrebujú mať vo vnútri jasno a svoje dieťa ako totálnu prioritu, aby nielen doma, medzi štyrmi stenami, ale aj tam vonku zvládli povedať áno, moje dieťa je kvír a je to úplne v poriadku. 

Aká je podľa vás predominantná emócia v tých rodičoch, ktorí riešia to, že budú musieť robiť coming-out medzi svojimi známymi, možno v širšej rodine. Mne prvé, čo napadlo, je hanba. Idem správnym smerom?

Áno, mne prvé napadla obava, ale určite si viem predstaviť, že u veľa ľudí bude dominantná hanba, alebo sa to možno premieša.

Pre mňa ako terapeutku je aj v tomto prípade dôležitý ten priestor – odkomunikovať, vysvetliť, vytvárať proaktívne stratégie, platformu na to, aby rodičia rozumeli tomu, čo sa s ich dieťaťom deje a prečo, a následne si boli istí prijatím a boli s ním stotožnení. 

V konečnom dôsledku z terapeutického hľadiska nie je rozdiel, s akou emóciou rodičia kvír človeka zápasia. Ak majú obavu, pracujeme s obavou, ak hanbu, pracujeme s hanbou a vytvárame priestor pre stratégie, ako tieto emócie ošetriť, ustáť, zamerať sa na to, či svoje dieťa ľúbim a záleží mi na ňom alebo ma vlastné emócie tak prevalcujú, že mi to zabráni byť svojmu dieťaťu oporou. Získať vnútorný pokoj a postoj, že áno, mať kvír dieťa je v poriadku, je niekedy proces, ale v závere naozaj ide o vzťah a lásku k dieťaťu.

Pre mojich klientov a klientky je to pozitívna informácia. Že prvá reakcia neprijatia ešte neurčuje možnosť zmeny postoja ich blízkych. Že nahlas pomenovaný strach o dieťa je vlastne forma záležania na dieťati (pretože ak nám na niekom nezáleží, nemáme oňho strach; môže nám byť „ukradnutý“). 

Samozrejme, existujú aj blízki kvíľ ľudí, ktorých neprijatie je komunikované veľmi jednoznačne, dokonca s ultimátami, devalvovaním, vyhrážaním sa, hnevom, ignorovaním kvír člena/členky domácnosti, totálnym odmietnutím. Vtedy v psychoterapii pracujeme naozaj na tom, aby dopad neprijatia od blízkych mal čo najmenej negatívny vplyv na sebaobraz, sebaúctu a sebahodnotu klienta/klientky a hľadáme stratégie spracovania smútku, sklamania, krivdy, bezmocnosti a straty.

Spomenuli ste proaktívne stratégie, ktorými môže kvír človek pomôcť svojim blízkym lepšie pochopiť a prijať jeho identitu. Prezradíte nám nejaké z nich?

Spolu s klientom alebo klientkou si napríklad prejdeme základné, povedala by som, že edukačné informácie o kvír identite či romantických preferenciách, lebo niekedy ani kvír človek nemusí tieto informácie vedieť. Vie, že je kvír, ale napríklad príde za mnou a pýta sa, či je to, aký je, vrodené alebo ako a prečo „sa mu to stalo“. 

Keď klientky/klienti sami lepšie rozumejú súvislostiam ich kvír identity, cítia sa pripravenejší v kontakte s inými, vedia tieto informácie lepšie odkomunikovať napríklad smerom k rodičom a reagovať tak pri coming-oute alebo aj neskôr na pochybnosti, predsudky alebo stereotypné predstavy svojich blízkych.

Niektorí klienti a klientky, ktorí očakávajú negatívnu reakciu a argument „určite je to len fáza“, robia niekedy coming-out naozaj prispôsobený tomuto presvedčeniu a odkomunikujú svoju kvír identitu až keď sú napríklad rok-dva vo vzťahu.

Je podľa vás nejaký optimálny čas, kedy majú snahy preklopiť ľudí z neprijímajúcich na prijímajúcich ešte zmysel, a keď sa tak neudeje, vzdať to, lebo to bude menej bolestivé, ako sa znova a znova bezúspešne pokúšať? 

Odpoveď na túto otázku má podľa mňa človek, ktorý za mnou príde. Nemám právo rozhodovať o tom, kedy sa má klient/klientka prestať snažiť, a ani by som takúto kompetenciu nechcela. Keď mi klientky/klienti prerozprávajú príbeh rodiny a ja zvonku vidím aspoň malé svetielko nádeje na zmenu ich postoja, tak ho určite pomenujem, som veľmi konštruktívny, optimistický človek.

Ak vidím, že problém by mohol byť v časovej jednotke, v priestorovom usporiadaní, v tom, že možno jeden rodič by bol aj viac naklonený, ale neustál by svoj podporný postoj v rámci partnerstva, pretože partner je absolútne proti, vždy hľadám aspoň nejakú možnosť prijatia, aj keby to mal byť jediný člen rodiny.

Ak sa ale napriek proaktívnym stratégiám dlhodobo nedeje ani len pokus o prijatie zo strany blízkych, nepomáha ani čas, ani vysvetľovanie, prípadne sú reakcie zvonku dokonca pre klienta/klientku vnútorne toxické a spojené s neustálou bolesťou a devalváciou, skôr alebo neskôr si títo klienti/klientky, či už v rámci terapie, alebo sami povedia, že stačí. Že už je to príliš frustrujúce, príliš zničujúce pre ich identitu, každodenné fungovanie alebo pre vzťah, v ktorom žijú. Niekedy sa stáva, že vtedy dôjde k úplnému prerušeniu kontaktu a je to legitímne ako akákoľvek iná sebazáchovná stratégia.

Napriek tomu sa mi často stáva, že práve preto, že rodičia sú tí najbližší formatívni ľudia v našich životoch, väčšina ľudí hľadá aspoň nejaký spôsob, ako zostať v kontakte aj vtedy, keď dochádza k popieraniu práva na ich sebaurčenie a prežívanie – napríklad svoje fungovanie a debaty s rodičmi okrešú na „bezpečné témy“ a vyhýbajú sa kvír téme, čo je ale samozrejme ťažké, keď je to neoddeliteľná súčasť ich života. Môžete sa s ľuďmi okolo seba rozprávať  o varení, športovaní a nezdieľať osobné veci, ale asi nemusím vysvetľovať, že to priamo podkopáva hĺbku a blízkosť takýchto vzťahov. 

Niektorí klienti a klientky mi povedia, že sa vlastne veľa v ich živote nezmenilo, že toto je ich rodina, že ani predtým medzi sebou nezdieľali emočné a vnútorné aspekty. Avšak nemôcť napríklad povedať „dnes sme mali s priateľkou krásny deň“ alebo aj „dnes ma môj frajer riadne naštval“, je smutné.

Špecificky ťažké to majú transrodoví ľudia, pretože kým časť LGBTI+ spektra s blízkymi „nemôže“ rozoberať vnútorné prežívanie alebo vzťahovú rovinu svojho života, transrodoví ľudia nemôžu vôbec komunikovať svoje autentické ja. Celá ich identita, vedomie rodu, preferované meno a zámená – ak nie sú prijaté, naráža to na ich najvnútornejšie sebaponímanie a logicky neakceptáciu seba vnímajú ako popretie celej ich osoby.

Stáva sa, že človek, ktorý prerušil kontakt s neprijímajúcimi ľuďmi, im ešte bude chcieť dať ďalšiu šancu? 

Áno. Prerušenie kontaktu s blízkymi kvôli ubližovaniu, osočovaniu, verbálnemu násiliu či devalvovaniu, je v danom čase vlastne sebazáchovná stratégia. Aby človek mohol ostať celistvý a v poriadku, odíde zo vzťahu, ktorý je smerom k nemu toxický. Napriek tomu, že som pozitívne orientovaná terapeutka a vždy hľadám nejakú konštruktívne možnosti, v tomto prípade klientom/klientkám úplne rozumiem. Odísť z toxického vzťahu znamená zachrániť si život.

Niekedy v životoch klientov a klientok nastanú obdobia, keď znovu prehodnocujú svoje rozhodnutie. Sú aj obdobia, kedy sa ich trauma a smútok z neprijatia znovu otvára z nového miesta a opäť sa ich vnútri dotýka. Napríklad sa gej pár zasnúbi, transrodový človek začína medicínsku tranzíciu alebo obdrží nové doklady, narodí sa dieťa a dotyčný či dotyčná rozmýšľa, či má dieťaťu odoprieť kontakt so starými rodičmi, keď sám/sama kontakt s rodičmi už nemá.

Vžime sa na chvíľu do roly rodiča, ktorý vníma isté signály, že jeho dieťa by mohlo byť kvír, a chce tu preň byť. Čo by ste poradili takýmto rodičom? Ako dať dieťaťu citlivo najavo, že „Ak by si patril/a k LGBTI+ ľuďom, ja tu budem pre teba.“?

Myslím, že presne tak, ako ste to povedali. Naozaj. 

Bola by som rada, keby sme mali takú kultúru v rámci celej spoločnosti, v ktorej by sme nemuseli uvažovať nad tým, že LGBTI+ identita je položka, ktorú máme nejako interpretovať alebo na ňu špeciálne reagovať, že je jednoducho v poriadku. To by bolo skvelé. Myslím, že tým rodinám, ktoré sa o takých veciach doma nerozprávajú, by pomohla sexuálna výchova v školách, hoci by sa mohla nazývať úplne inak, lebo podľa mňa sexuálna výchova v slove sexuálna absolútne nereflektuje tie témy, o ktorých by naše deti mali vedieť – od menštruácie, cez komunikáciu vo vzťahoch, zdravý vzťah k sebe a svojej sexualite, charakteristiky zdravého vzťahu, až po kvír ľudí ako súčasť normálneho spektra romantických preferencií aj rodovej identity. 

V rodinách môžeme my, rodičia, už vopred uvažovať nad možnosťou, že nám raz naše dieťa povie, že je kvír. Uľahčili by sme tým našim deťom život. To, že táto téma pre nás nie je problém, môžeme verbalizovať, keď sa s nimi rozprávame o láske, o vzťahoch, o sexualite, o čomkoľvek súvisiacom. Ich jazykom a primerane veku. Tým pádom dieťa už vyrastá s pocitom bezpečia a prijatia, ak by aj bolo kvír, a ak nie, vyrastá v prijímajúcom prostredí a učí sa byť v poriadku s ostatnými bez ohľadu na rod alebo sexuálnu orientáciu.Ak v rodine tieto témy „na tanieri“ neboli, ale som scitlivený a všímavý rodič a chcem dieťaťu povedať, že tu preň budem, ak by bolo kvír, môžem to urobiť presne tak ako ste to povedali. Priamo. „Ak by sa ťa to týkalo, som tu pre teba. Kedykoľvek, s čímkoľvek.“

Vrátila by som sa na chvíľu ešte k tej našej politickej klíme a spoločenskému nastaveniu, ktoré je homo a trans negativistické. Sú toto faktory, ktoré môžu oddiaľovať coming out? 

Určite ho oddialiť môžu. Ak by som mala vybrať len pár momentov, určite nemôžem opomenúť obrovský strach a smútok po teroristickom útoku na Zámockej. Bolo vidieť, cítiť, počuť, aké zdesenie to u kvír ľudí vyvolalo. Linky v IP-čku neprestávali zvoniť. Ľudia sa cítili reálne v ohrození a myslím, že dlho hľadali pevnejšiu pôdu pod nohami, aby nemali pocit, že chodia po svete s terčom nakresleným na čele. Všetka tá politická rétorika, o ktorej sme už hovorili, rovnako ako všetky pokusy o legislatívne zmeny v zmysle oklieštenia práv LGBTI+ ľudí, vytvára len ďalšiu a ďalšiu marginalizáciu už aj tak marginalizovaných. 

Coming-oute LGBTI+ ľudia nikomu nedlžia a môžu sa rozhodnúť neurobiť ho vôbec. Za každým rozhodnutím je zvažovanie pre a proti – fyzická bezpečnosť, problémy v rodine, diskriminácia a pod. Existujú nejaké dôvody neurobenia coming-outu, niečo v psyché človeka, ktoré si my, neodborníctvo, nevieme predstaviť? 

Musela by to byť taká prekážka, ktorá človeku spôsobuje taký pocit viny alebo hanby, že si s ňou sám nevie poradiť. Pre toto vnútorné nastavenie by mohol nechcieť alebo nevládať navštíviť ani poradenské centrum, ani ísť za psychologičkou či psychológom. S tými, ktorí sa takto vnútorne trápia sami, sa logicky vo svojej praxi nestretnem. Niektorých ale skôr alebo neskôr život v neautenticite dotlačí k rozhodnutiu, že sa o tom s niekým potrebujú porozprávať a takých v praxi stretávam. 

Niekedy môže coming-out oddialiť alebo mu úplne zabrániť, keď človek vyrastá naozaj v silnom doktrinovanom, kvír negativistickom prostredí a tieto doktríny alebo presvedčenia internalizuje, „nedobrovoľne“ ich prijme za svoje vlastné.

Zároveň však za tých 17 rokov, čo som v praxi, viem porovnať, že dnes robia ľudia coming-out vo všeobecnosti rýchlejšie. Napriek spoločenskej klíme si v istých, napr. v rovesníckych skupinách, nájdu to bezpečné miesto, kde sa odvážia prejavovať takí, akí naozaj sú.

Od starších LGBTI+ ľudí občas počujeme, že mladí kvír ľudia to majú dnes oveľa ľahšie, ako to mali oni. Je ale podľa vás niečo, čo dnes robí coming-out pre mladých práveže ťažším?

Nemyslím si, že to viem porovnať s tou staršou generáciou, lebo oni to mali fakt ťažké. V boji za rovnoprávnosť sme sa síce niekde posunuli k lepšiemu, no zároveň je tu neustále prítomné kolísanie celospoločenského nastavenia a neistota. Mali sme prijaté štandardy pre manažment zdravotnej starostlivosti o transrodové osoby, ktoré platili hádam „až“ trištvrte roka, kým boli znovu stiahnuté a odložené bokom.

Neustále zmeny spoločenskej klímy a slovník, ktorý vyhrocuje debatu a robí z kvír ľudí agendu, ktorú oni sami zo seba nerobia – to je aktuálne a ťažké v súčasnosti.

Zároveň, keď si predstavím spôsoby ublíženia, aké mali ľudia k dispozícii pred 30-timi rokmi, vnímam v tom zásadný rozdiel. Teraz to možno zredukujem a zosmiešním, ale vtedy vám mohol niekto maximálne písať nenávistné listy, opľuť vás na ulici, vysmiať sa vám v triede alebo pracovnom kolektíve.

Dnes forma šikany, ktorú sme schopní vyprodukovať tým, že máme sociálne siete a ľudia zdieľajú poloanonymne a bez následkov nenávistné obsahy na internete, je oveľa väčšia. Ak predtým o tom vedela triedna učiteľka a dve deti v triede, dnes o tom pomyselne môže vedieť celé mesto. Niektorí „moji“ tínedžeri/ky sa nájdu v podobe zosmiešňujúcich memečiek v chatovacích skupinách, kde ani nepatria, ako sa napr. s binderom v šatni prezliekajú na telesnú.

Riziká online priestoru, širšie možnosti ubližovania, kolísajúca klíma v spoločnosti, neobmedzená nenávistná rétorika posúvajúca naše normy a spôsobujúca znecitlivenie voči intolerancii, sú podľa mňa aspekty, s ktorými zápasí dnešná generácia kvír ľudí.

Hoci badáme posun k lepšiemu, vyhľadanie psychologickej pomoci je ešte stále do istej miery opradené stigmou. Kde je podľa Vás hranica medzi „pomôžem si sama“ a „mal by som sa obrátiť na profesionálku“?

Opakovane hovorím pri rôznych témach, v rôznych rozhovoroch, že akonáhle si s niečím neviete poradiť, trápite sa a zlyhávajú vám doteraz funkčné stratégie, ako s problémom naložiť, vyhľadajte pomoc. Pre všetkých nás v odbore starostlivosti o duševné zdravie je oveľa zmysluplnejšie, keď sa na nás obrátite a vyriešime niečo na jednom, dvoch sedeniach, ako to, že sa s problémom trápite o x času viac, a aj ten proces, ako sa navrátiť k plnému zdraviu a pokoju v duši, vás bude stáť o x jednotiek sily viac.

Takže čím skôr, tým lepšie.

Áno. Určite radšej vidím klienta, klientku, s ktorými viem, že si niečo pomenujú, niečo zvedomia, niečo ošetria a niečo vnútorne pohladia a v podstate majú vybavené a sú v poriadku, ako keď príde polytraumatizovaný človek, ktorý sa 5, 7, 18 rokov či celý život trápi s niečím, čo mu ubližuje na všetkých frontoch jeho fungovania.

V porovnaní s vašou ostatnou klientelou, je pre vás práca s LGBTI+ ľuďmi v niečom špecifická? A ak áno, v čom?

Psychologicky a terapeuticky vnímam kvír ľudí v terapii úplne rovnako ako všetkých ľudí. Je však pre mňa je ťažké, alebo skôr profesne aj ľudský smutné, že aj keď prídu s ťažkosťami, ktoré ani vôbec nesúvisia s kvír témou, popri nich sa aj tak takmer vždy dopracujeme k tomu, že aj kvír tému potrebujeme prebrať. Pretože problém dopadu prijatia/neprijatia, bezpečia/nebezpečia či prajnej/neprajnej spoločenskej atmosféry a legislatívy sa týka takmer všetkých. 

Kvír ľudia tak majú ku všetkým svojim terapeutickým témam ešte to nezanedbateľné „plus“ navyše, ktoré je v tomto prípade samozrejme mínus.

Sú slovenskí psychológovia a psychologičky dostatočne scitlivení s problémami LGBTI+ ľudí, aj v menších mestách, aj mimo LGBTI+ poradenských centier?

Myslím, že celú sféru zdravotnej starostlivosti, zahŕňajúc psychológov a psychologičky, ale aj lekárov a lekárky, ktoré sa podieľajú na zdravotnej starostlivosti o kvír ľudí, máme presne na takej istej Gaussovej krivke ako akúkoľvek inú skupinu ľudí.

Čiže existujeme my, odborníci a odborníčky, ktorí sa proaktívne zaujímame a hlásime k tomu, že chceme byť v bezpečnej sieti odborníkov a odborníčok pre kvír ľudí. Zároveň sú v našom systéme ľudia, ktorí sú odborne aj ľudsky na opačnej strane tejto krivky a otvorene kritizujú a napádajú vedecky podložené postupy, ktoré sa snažia kvír ľuďom uľahčiť život, resp. im zabezpečiť rovnaké práva, aké majú ostatní tejto spoločnosti. Zároveň mám skúsenosť, či na konferenciách, či pri rozhovoroch s kolegami a kolegyňami, že je tu obrovská šedá zóna odbornej verejnosti, ktorá častokrát len nevie, v akej núdzi sa vlastne zdravotná starostlivosť o kvír ľudí nachádza, ale nie sú vyslovene proti tomu, aby do nej patrili. Myslia, že to robí niekto iný, nevedia, že sa môžu v tejto téme edukovať a byť nápomocní, niekedy sa však stretnem aj s úplným nezáujmom a neochotou v tejto oblasti.

Pre mňa nie je v poriadku, aby ku mne prišiel klient alebo klientka už s tým zážitkom, že ho niekto v rámci potreby psychologickej pomoci otočil na päte akonáhle sa dozvedel, že ide o problém súvisiaci s kvír identitou.

Opäť špecificky ťažké to majú transrodoví ľudia, u ktorých je základná psychodiagnostika a vedenie u psychiatra/psychiatričky úplne elementárnou starostlivosťou, bez ktorej ani nemôžu uvažovať o zložitom procese tranzície. Je odborne neprijateľné, aby sme napr. časť minulého a tohto roka mali jedinú psychiatričku, ktorá je ochotná zaoberať sa transrodovými ľuďmi, viesť ich a ktorá má zároveň reálne pozitívne referencie od samotných kvír ľudí.

Som rada, že spolupracujem s Prizmou, pretože keď zistím, že sú nejakí ľudia z odbornej praxe LGBTI+-friendly, okamžite im dávam vedieť a zároveň oni prepájajú kvír ľudí s dostupnou psychologickou a ďalšou pomocou. Naozaj je ale nemysliteľné, aby stála starostlivosť o nich na celom Slovensku na pár odborníkoch a odborníčkach. 

Pridávanie odbornej verejnosti v zdravotnej starostlivosti o kvír ľudí stojí na tej malej proaktívnej časti Gaussovej krivky, čo je evidentne nedostačujúce.

Je vlastne dosť príležitosti vzdelať sa v týchto témach? Saplinq, o. z. ponúka vzdelávacie príležitosti pre odborníctvo z medicíny, no je aj niečo, čo ide „zhora“, nie od tretieho sektora? 

Obávam sa, že nejde. Fungujeme ako také ostrovčeky – Bratislava, Senec, Banská Bystrica, Žilina, Košice a teraz aj Michalovce. Akonáhle vznikne niekde aspoň jednotka, snaží sa získať do bezpečnej siete ďalšie odborníčky a odborníkov, aby boli dvojka, možno trojka, päťka. Ale počet ľudí aktívne sa podieľajúcich na zdravotnej starostlivosti o kvír ľudí nedokážu adekvátne pokryť dopyt po nej, aj keď ide o legitímnu a úplne bazálnu službu.

Akú úlohu zohráva v živote LGBTI+ človeka, možno špecifickejšie v procese sebaprijatia či coming-outu, stretávanie sa s inými LGBTI+ ľuďmi, zdieľanie skúseností, vzájomná podpora?

Veľkú. Myslím, že akékoľvek možnosti komunitného alebo podporného stretávania sa sú pre kvír ľudí nenahraditeľné. 

Určite sa nájde nejaké malé percento ľudí, ktorí len potrebujú vedieť, že takéto centrum alebo nejaký kontaktný bod existuje. Hoci tam možno nikdy fyzicky neprídu, lebo sú introvertní alebo nemajú potrebu zdieľať svoj život tvárou v tvár s ostatnými ľuďmi, aj pre nich je dôležité, že sa na niekoho môžu obrátiť, ak by mali otázky, nejasnosti, ťažkosti.

Pri všetkých ostatných, ktorí častokrát prichádzajú do styku s neprijatím alebo minimálne s neistotou prijatia, práve v týchto priestoroch zažívajú z môjho pohľadu pocit, že sa konečne niekde nemusia vysvetľovať, že sa nemusia obhajovať, že sú prijatí iba pre to, že sú. 

Dokáže komunita LGBTI+ priateľov a priateliek suplovať chýbajúce prijatie, napr. v rodine?

Zo zdieľania klientov a klientok viem, že napriek bezpečiu a podpore komunita nedokáže suplovať prijatie na úrovni najbližšej rodiny. Dokáže ho ale obrovsky dôležitým spôsobom obohatiť.

Spomenuli ste, že spolupracujete aj s klientelou komunitného a poradenského centra pre LGBTI+ ľudí Prizma v Košiciach. V čom vidíte najväčšie benefity takéhoto centra pre LGBTI+ komunitu? 

Že je úžasné, jedinečné, nenahraditeľné a hodnotné. 

Prinášajú mi to klienti a klientky sami a samé. Prizma je pre nich nielen kontaktným bodom medzi vyhľadávanou pomocou a ľuďmi, ktorí túto pomoc naozaj radi a odborne poskytnú, ale reflektujú tiež to, že Prizma je pre nich ako akási neskutočná oáza, bublina v tomto svete, kde sa naozaj cítia v bezpečí, kde nemusia kontrolovať a zvažovať slová a témy, ktoré patria k ich autentickému prežívaniu a prejavom.

Prínosná, a podľa mňa jedinečná, v celoslovenskom priestore je aj všetka tá nadstavba, ktorú poradenské centrum Prizma ponúka – myslím tým právnu, psychologickú a sociálnu pomoc, komunitné stretnutia a podporné skupiny. Zároveň nemôžem nespomenúť špecifickú prácu Prizmy s transrodovými ľuďmi a podporné skupinové stretnutia pre rodičov a blízkych transrodových ľudí, čo je u nás unikát.

Prizma je miestom, kde LGBTI+ ľudia nachádzajú bezpečie, odbornú pomoc a komunitu. Za 5 rokov jej fungovania zažili jej klientky a klienti mnoho nádherných chvíľ sebaprijatia, rodovej eufórie, zblíženia v rodinách či radosti z nových dokladov. Tím Prizmy si nevie ani predstaviť, že nebude môcť pomáhať tak ako doteraz. Preto sa na nás, na vás obracajú s prosbou:

„Pomôžte nám zachrániť Prizmu, aby sme tu pre LGBTI+ ľudí mohli byť aj naďalej. Darujte LGBTI+ ľuďom šancu na lepšiu budúcnosť.“

Viac informácií o Prizme nájdete na: www.prizma-kosice.sk alebo na Facebooku a Instagrame.

🆘 Ak aj vy zažívate ťažké obdobie, neváhajte sa na Prizmu obrátiť – stačí vyplniť kontaktný formulár: www.prizma-kosice.sk/kontaktny_formular. Prizma je tu aj pre vás!