„Máme pred sebou dlhú cestu, ale podceňujeme, ako ďaleko sme už došli,“ hovorí jedna z tvárí aktivizmu v Portugalsku

Portugalsko patrí medzi najpokrokovejšie krajiny v oblasti práv LGBTI+ ľudí nielen v Európe, ale aj vo svete. Komunita si zažila najväčší prelomový bod po Karafiátovej revolúcii 25. apríla 1974, ktorá znamenala pád fašistického režimu diktátora Salazara. V priebehu posledných 20 rokov Portugalsko zakázalo diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie v ústave, zlegalizovalo manželstvá pre všetkých, umožnilo adopcie detí párom rovnakého pohlavia a ako šiesta krajina na svete prijalo zákon o sebaurčení, ktorý chráni transrodových a intersex ľudí pred chirurgickými zásahmi do ich tela.   

Počas môjho 5-mesačného študijného pobytu v Lisabone som mala to šťastie spoznať Raquel, 22-ročného človeka oddaného kvír (najmä trans) aktivizmu a štúdiu žurnalistiky a psychológie. Zaujímalo ma, akú skúsenosť má Raquel s portugalským kvír aktivizmom, ako vníma jeho súčasné problémy a čo sa prípadne od Portugalska môžeme doma učiť.

(Pozn.: Raquel sa identifikuje ako rodovo-fluidná osoba, preto si želalo, aby bolo v preklade referované v strednom rode.)

Ako si sa dostalo ku kvír aktivizmu?

Moja aktivistická cesta sa nezačala pri kvír aktivizme. Prvou skúsenosťou mi bola výpomoc pri organizovaní prvého Black Lives Matter protestu v Portugalsku. Úprimne, bola to cesta plná chýb. Mám pocit, že v tom čase som ešte poriadne nerozumelo, ako podporiť černošskú komunitu. Veľa som sa naučilo, pretože sme museli spolupracovať s niektorými černošskými a africkými organizáciami. 

Ale potom som sa pridalo do kolektívu Brigada Estudantil (Študentská brigáda – pozn. redakcie), čo je študentská aktivistická skupina, ktorá sa venuje feminizmu, antikapitalizmu, študentským protestom… Začalo som pomáhať s koordináciou LGBTI+ skupiny a naozaj ma to chytilo. Umožnilo mi to objavovať veľa typov aktivistickej činnosti a uvedomiť si, že najviac sa mi páči zameranie na LGBTI+, keďže som bolo aj v iných skupinách v danom kolektíve. Rozhodlo som sa opustiť Brigádu a pridať sa k niektorej queer organizácii, lebo som malo pocit, že tam dokážem najviac prispieť. Cítim, že politicky sa bez rozbíjania rodových rolí a bojovania proti heterosexizmu neposunieme dopredu.

Ako tieto organizácie fungujú? Ako sa stretávate alebo organizujete podujatia a mobilizujete ľudí na protesty?

Všetky fungujú tak trochu podobne, takže budem hovoriť skôr všeobecne. Komunikujeme na rôznych online platformách, kde si následne podľa potreby dohodneme stretnutie. Naživo sa stretávame zvyčajne až pri samotných prípravách podujatia. Väčšinou tiež existujú v rámci organizácie tímy, takže sa môžeš pridať k tímu sociálnych sietí alebo logistickému či dizajnovému tímu. Keď máme nejaké podujatie, urobíme vizuál pre sociálne siete, aby sme ľuďom povedali, čo sa bude diať. Niekedy v postoch pozývame ľudí, že ak sa chcú pridať, môžu sa pripojiť na stretnutie, a tak robíme nábor. 

Takisto dôležitým znakom týchto organizácií je, že nemajú hierarchiu, v podstate každý človek má rovnakú rolu. Niekedy je tam koordinátor*ka, ale nie je nadriadený*á. Len má viac organizátorskej práce, ale všetci majú rovnakú moc a všetci môžu navrhovať veci a hlasovať, ak sa za niečo hlasuje. V teórii, si myslím, že je to veľmi dôležité, a aspoň každý môže prispieť rovnakým dielom. Ale zároveň to podľa mňa niekedy prináša problémy v praxi a tiež s dynamikou moci, keďže neexistuje oficiálny spôsob, ako získať väčší vplyv. Toto môže byť trochu problematické na tom, že nemáme hierarchu.

Snažia sa zapojení ľudia prísť k moci nejakými inými spôsobmi?

Áno, podľa mňa to je jeden z najväčších problémov portugalského aktivizmu vo všeobecnosti. Organizácie, v ktorých som, majú tendenciu byť veľmi antikapitalistické, takže sú aj proti hierarchii a horizontálne členené. Nie je tam nikto s posledným slovom. Lenže niektorí ľudia aj tak chcú mať väčší vplyv v skupine. Myslím si, že veľa ľudí chce mať veci po svojom, a nie v záujme skupiny, takže sa niekedy pokúšajú hrať strategicky a manipulatívne. Potom tak občas vyzerajú aj hlasovania, niektorí taktizujú a skôr hlasujú podľa toho, ako ostatní chcú, aby hlasovali, nie podľa toho, čo si sami myslia. A to je trochu problematické. Videlo som, že niekedy, keď neboli úspešní v presadení svojho postoja, rozhodli sa opustiť organizáciu. To sa stalo vlastne už mnohokrát a je to naozaj frustrujúce. Preto veľa kolektívov napokon zaniká, pretože ľudia začnú mať pocit, že to prostredie nie je už natoľko priateľské, a tak odchádzajú. Príde mi to veľmi smutné.

Na Slovensku sa v kvír aktivizme stretávame s množstvom odporu zo strany katolíckych fundamentalistov a nacistov v politike. Napríklad počas podujatí, ktoré organizujeme, za nami každý rok pochoduje skupina náckov. Zažívate si nejaký druh odporu v Portugalsku?

Úprimne, myslím, že je to o dosť iné. Na protestoch, na ktorých som bolo, ako Pride, Medzinárodný deň viditeľnosti transrodových ľudí, Medzinárodný deň žien a mnoho ďalších, som nikdy od ľudí nezažilo výraznú negatívnu reakciu. Neboli tam žiadne organizácie, ktoré by narúšali náš protest. Chodili sme po Lisabone a naozaj nebol žiaden problém. 

Politicky – neviem, najmä odkedy som súčasťou trans organizácií, všímam si, že politici nás radi používajú takmer ako nejaký dôkaz vlastnej progresívnosti. Pozývajú nás na rôzne stretnutia, ale nepočúvajú nás naozaj. Snažíme sa s nimi rozprávať o veciach, ktoré potrebujeme, a oni s tým nič neurobia.

Nemáme teda veľa priameho odporu. Niekedy máme pod príspevkami na sociálnych sieťach provokatérov a ľudí, ktorí pridávajú nechutné homofóbne a transfóbne komentáre, ale to je len menšina. Myslím, že najväčší problém Portugalska v súčasnosti je, že sme tolerovaní*é a akceptovaní*é, ale verejnosť nerozumie veciam, ktoré kvír ľuďom naozaj ubližujú, a taktiež každodennej realite, v ktorej žijú. Myslia si, že pozývať nás a hovoriť, že im na nás záleží, je postačujúce, pričom nie je.

Je to teda skôr taká reprezentatívna politika, aby na oko ukázali podporu?

Áno, mám aj príklad. Lisabonský starosta (Carlos Moedas – pozn. redakcie) pozval trans organizáciu, v ktorej som, na zhromaždenie s množstvom aktivistických skupín a organizácií. Pokúsili sme sa povedať mu, že potrebujeme v Lisabone miesto – dom, do ktorého by mohli ísť ľudia, ktorí boli vyhnaní zo svojich domovov. Pretože trans ľudia sú vyháňaní zo svojich rodín, tak aby neskončili na ulici a aby mali bezpečné a podporné miesto… On sa vôbec nezaujímal, nepočúval, totálna ľahostajnosť. Ani len sa nad tým nezamyslel.

Máš nejakú osobnú skúsenosť so stredoeurópskymi alebo východoeurópskymi krajinami? Alebo nejakú predstavu o aktuálnom stave LGBTI+ práv v týchto krajinách?

Áno, jedna z mojich najlepších kamarátok je z Ukrajiny. Stretla som ju na Erasme. Žila v Kyjeve a teraz žije v Berlíne, pretože musela, bohužiaľ, utiecť pred vojnou. No stále vravela, ako to bolo v Kyjeve kompletne odlišné. Nepoznala takmer nikoho teplého, ak bol niekto teplý, tak sa skrýval. Bolo to takmer tabu. Rodové roly boli skutočne prísne a nebolo žiadne miesto pre trans ľudí. Keď prišla do Lisabonu, išli sme do gay baru a bola prekvapená, že tam boli ľudia, ktorí aj vyzerali teplo a boli len tak na ulici, popíjajúc a robiac hluk. Čudovala sa, že: „Bože môj, oni si to môžu dovoliť.“ Ja to v Portugalsku beriem tak, že toho ešte máme veľa čo robiť, ale keď som sa rozprávala s ňou, fakt mi povedala: „Nie, pre mňa je toto veľký pokrok, pretože toto by sme na Ukrajine nikdy robiť nemohli, bolo by to nebezpečné.“ 

Tiež Pride pochody – nie je to zábavné podujatie ako tu. Tu je to veľká párty a pre nich je reálne nebezpečné tam ísť, ešte aj pre LGBTI+ organizácie. Povedala mi, že niektoré sa stali terčom vandalizmu a že je nebezpečné byť LGBTI+ aktivistom*kou na Ukrajine. Zatiaľ čo v Portugalsku nemám pocit, že som ako osoba venujúca sa aktivizmu v nebezpečí. Niekedy sa cítim nepríjemne na miestach, kde viem, že by ma rodina mohla vidieť, ale to je skôr osobnejší problém než cítiť aktívne nebezpečenstvo kvôli tomu, že sa venujem LGBTI+ aktivizmu.

Podľa mňa to svedčí o tom obrovskom kontraste. Napriek tomuto všetkému, spomedzi krajín bývalého Sovietskeho bloku je Ukrajina stále považovaná za jednu z tých lepších, čo sa týka stavu LGBTI+ práv. V niektorých európskych krajinách je to teda ešte horšie. Ja osobne som mala podobné pocity, aké ti zdieľala tvoja kamarátka z Ukrajiny, keď som prišla do Lisabonu.

Máš dojem, že ľudia tu v Lisabone, ale všeobecne, v Portugalsku, majú toto povedomie o stredo- a východoeurópskych krajinách?

Úprimne, nemyslím si. Aspoň ja som nemalo, kým som nestretlo teba a moju kamarátku. Samozrejme, nie som najsčítanejší človek. Verím, že sú ľudia, čo tomu pravdepodobne rozumejú lepšie, najmä tí, ktorí sa vyznajú v sovietskej histórii a v akom stave to zanechalo krajiny. 

No myslím si, že si neuvedomujeme, aké máme šťastie. Teda – je pre mňa ťažké povedať „šťastie“, pretože je podľa mňa ešte tak veľa, čo robiť, najmä v právach trans ľudí. Ale myslím, že podceňujeme, ako ďaleko sme došli. Pretože nie až tak dávno sme boli v diktatúre, kde bolo ilegálne byť teplými alebo trans. A teraz máme veľmi progresívny zákon o sebaurčení, ktorý hovorí, že nemusíš nikomu dokazovať svoju rodovú identitu. Nemusíš absolvovať žiadne fyzické alebo medicínske zásahy. Môžeš iba povedať: „Toto je môj rod,“ ísť na úrad a zmeniť si meno aj rodný list. Nemusíš na to prejsť žiadnou tranzíciou, môžeš si to len povedať a to pre portugalské právo stačí. Myslím si, že je to veľmi progresívny zákon a samozrejme, je to preto, lebo zaň bojovali aktivisti a aktivistky. 

Ale hej, myslím, že si nie sme vedomí, aké odlišné to je v iných krajinách, a že sme – dokonca celosvetovo – jednou z tých lepších krajín v LGBTI+ právach.

Povedala by som, že sa od vás máme veľa čo učiť. Prečo je pre teba teda kvír aktivizmus v Portugalsku stále dôležitý?

Úprimne, myslím, že kvír aktivizmus ma veľa naučil a urobil zo mňa lepšieho človeka. Ľudia, ktorí sú otvorene kvír alebo sa venujú kvír aktivizmu, majú odvahu byť kým sú, a to bez strachu. Aj keď to takto povedané možno znie trochu nadnesene. Pre mňa to je zároveň trochu iné, pretože nemám žiadne fyzické zmeny alebo črty, ktoré by nejako vytŕčali zo škatuľky. Ale stretla som ľudí, ktorí – povedzme, na portugalské štandardy – vytŕčali zo škatuľky a bolo im to jedno. Všetci*ky z nás sme mali odmalička do hlavy vtĺkané rodové roly a obmedzenia toho, kým môžeme byť. Keď si medzi tými kvír ľuďmi, ktorí sú šťastní, že idú proti normám, naozaj začneš vidieť ľudí jednoducho ako ľudí a všetky tie rodové roly sa rozbijú v tvojej hlave. Pre mňa to bolo naozaj oslobodzujúce a urobilo to zo mňa otvorenejšieho, súcitnejšieho človeka. 

Kvír ľudia v aktivizme sa o seba navzájom naozaj starajú. Pričom v našich každodenných životoch to nie je samozrejmosťou. Snažíme sa to každému a každej spríjemniť tak, ako to len ide. To pre mňa bolo veľmi dôležité, lebo potrebujem, aby sa ma niečo emocionálne dotýkalo, ak mám zaviazať aktivizmu svoj život. Chcelo by som, aby každý*á toto zažil*a. Chcem proste slobodný svet. Obklopené takými ľuďmi môžem zrazu vidieť, že je to možné. Je možné žiť vo svete bez rodových rolí, bez prísne vymedzenej sexuality. Vidím, aké oslobodzujúce to je, a myslím si, že zvyšok Portugalska aj celý svet by sa mal snažiť byť takýto.  

Takže vo všeobecnosti si myslím, že potrebujeme viac vzdelávania v školách o rode, binaritách a o tom, ako boli vytvorené. To je ešte zásadnejšie než zákony. Jasné, zákony sú dôležité, ale myslím, že to musí začať vzdelávaním ľudí o kvír témach nanovo, pretože bez toho sa nepohneme. Želám si – a viem, že je to veľmi komplexný proces – aby mohol každý človek urobiť coming-out. Vlastne, aby ani nebolo potrebné, že by musel urobiť coming-out v prvom rade. Byť milovaný za to, kým si, to by mal byť cieľ. Ale máme pred sebou ešte veľa práce.

Text a foto: Karin Spišáková