Láska má mnoho podôb, venujme jej pozornosť celý rok!
Čo myslíte, čo si väčšina ľudí predstaví, keď sa povie láska? Aj keď Vám neponúkneme dáta, je veľmi pravdepodobné, že predstava lásky sa zaradí do tradičného vnímania heterosexuálneho vzťahu ženy a muža, prípadne ich “tradičnej” rodiny. Tieto obrázky sú všade okolo nás v ponukách výkladov, v letákoch obchodných reťazcov, a to po celý rok, špeciálne však na Valentína, alebo v máji, keď je “lásky čas”.
Asi nikto necíti viac, aká obmedzená a limitujúca je táto definícia lásky, ako kvír ľudia, ktorí/é sa zriedka vidia reprezentovaní/é s ich podobami lásky. A pritom láska LGBTI+ ľudí je rovnako krásna a rovnako dôležitá ako láska v typickej heteronormatívnej podobe.
Ak by sme načreli do toho, čo hovorí veda, je na mieste dokonca skonštatovať, že gejské či lesbické páry by mohli čo to naučiť o láske aj hetereosexuálnu majoritu. Viaceré výskumy totiž poodhalili niekoľko dôvodov, prečo tieto vzťahy môžu fungovať efektívnejšie, resp. byť “šťastnejšie”. Medzi nimi sú napríklad spravodlivejšie rozdeľovanie domácich prác bez tradičného zaťaženia rodovými stereotypmi, pozitívny a otvorený vzťah k vlastnej sexualite a otvorená komunikácia o sexe – to všetko môže romantický vzťah a partnerské spolužitie utužiť i uľahčiť.
Kvír ľudia majú tiež tendenciu vnímať vzťah nad rámec tradičných socio-kultúrnych predstáv o tom, ako by láska medzi dvoma (či viacerými!) ľuďmi mala fungovať, takže môžu byť otvorenejší, lepšie si nastavujú vzájomné hranice. Z jedného z výskumov vychádza aj to, že kvír ľudia často komunikujú pozitívne, nenásilne a vzájomne sa viac rešpektujú.
Dajme priestor kvír láske
Je preto dôležité dávať priestor aj kvír láske, vzťahom, hovoriť o nich, “normalizovať” ich zobrazovanie v spoločnosti. Pretože čo iné by malo vzbudzovať prijatie, ak nie láska a jej mnohé podoby? No práve preto by bolo od nás necitlivé zaoberať sa láskou len ako romantickou, pretože nie každý a každá z nás je aktuálne či dlhodobo vo vzťahu a má možnosť či záujem romantickú lásku prežívať, hľadať, alebo sa jej otvoriť.
Sú to práve kvír ľudia a komunity, ktoré veľmi dobre vedia, že lásku a prijatie potrebujeme aj od rodičov, súrodencov, priateľov a priateliek, od našich učiteľov či učiteliek, od kolektívov v škole či v práci, ale aj od celej spoločnosti. A rovnako by sme tú lásku mali my prejavovať svojmu blízkemu i širšiemu okoliu. Nikto z nás by sa nemal cítiť neprijatý/á, odmietnutý/á, či neľúbený/á. Zároveň je každá láska a pre každého a každú z nás iná a jedinečná. Spýtali sme sa preto priamo ľudí z kvír komunity, ako vnímajú lásku v jej najrôznejších podobách. Čo pre nich tento cit, alebo toto slovo, znamená?
Lesbická láska
Coming out je pre kvír ľudí veľkým krokom i výzvou v živote, najmä preto, že sa deje aj viac krát, v rôznych kolektívoch a prostrediach. Azda nič nepodporí LGBTI+ ľudí viac ako verejne známi ľudia, ktorí spravia coming out pred celou krajinou. Nie je to totiž vôbec jednoduché, pretože v našej spoločnosti sa kvír ľudia bežne stretávajú s homo-bi-transfóbiou. Jednou takou odvážnou a silnou ženou, ktorá sa rozhodla pre verený coming out, je Eva Vajsová, účastníčka reality show Farma.
Eva sa vyoutovala priamo počas účinkovania vo Farme, nielen svojim spolusúťažiacim, ale skutočne celému Slovensku. Odozva na to, ako pozitívne zviditeľnila a posilnila kvír komunitu, bola obrovská. Nás preto zaujímalo, ako vníma a prežíva lásku k žene Eva:
„Pre mňa láska nie sú dary a dovolenky, ale krabička lentiliek. Nie je to prázdny veľký dom, ale garsónka a slová: „Čakám ťa doma.“ Nie sú to fotky na sociálnych sieťach, ale pohľad z očí do očí a úsmev na tvári. Láska je pre mňa pocit, keď všetko čo robím smeruje k tomu, aby som bola s ňou. Je to pocit, keď neriešim, čo bude zajtra, ale nechávam sa unášať prítomným okamihom. A aj keď viem, ako veľmi môže láska bolieť, nikdy sa jej nebudem brániť. Lebo tento život žijeme len raz a pre mňa by bol bez lásky úplne prázdny.“
- Eva Vajsová, účastníčka reality show Farma
Rodičovská láska
Pre kvír ľudí je azda najdôležitejšia láska najbližšej rodiny, špeciálne rodičov, u ktorých od detstva hľadáme útočisko a ich podpora je pre nás snáď v akomkoľvek veku dôležitá. V LGBTI+ komunite to platí niekoľkonásobne, pretože rodičia zvyknú byť prvými ľuďmi, ktorým sa kvír ľudia vyoutujú. Ako sme mali možnosť vidieť v uplynulých rokoch, sú to práve rodičia LGBTI+ ľudí, ktorí a ktoré zohrávajú dôležitú rolu aj v boji za práva kvír ľudí na Slovensku. Združenie rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí založili odvážne matky a silné ženy, ktoré sa neboja postaviť sa za svoje deti, keď sa im spoločnosť snaží ubližovať.
„Najdôležitejšie je vytvoriť u dieťaťa vedomie, že ho rodič bezvýhradne miluje“
Jedna zo zakladateliek Združenia Elena Martinčoková, matka geja, považuje rodičovskú lásku za jeden z najdôležitejších faktorov, ktorý ovplyvňuje a formuje každého jednotlivca. I keď má rôzne podoby a prejavy, tak jej samotná absencia má väčšinou negatívny dopad na dieťa aj človeka v dospelom veku. Elena priznáva, že pri formovaní jej rodiny prirodzene s manželom opakovali podobné vzorce, ktoré videli u svojich rodičov. Avšak snažili sa vyhnúť omylom svojich rodičov vo výchove. I keď sa s manželom považujú za skôr prísnych rodičov, ktorí trvajú na dodržiavaní pravidiel a nastavených limitoch, nikdy to neznamenalo, že nerešpektovali názory a potreby svojich detí.
“Vždy sme sa (s manželom) snažili nepotlačovať osobnosť dieťaťa. Najdôležitejšie je vytvoriť u dieťaťa vedomie, že ho rodič bezvýhradne miluje, že je to pevnosť, v ktorej nájde vždy útočisko, ak má starosti, cíti sa ohrozené alebo nepochopené. Že je to rodič, ktorý ho nikdy nesklame, ktorý mu poradí alebo pomôže dostať sa z ťažkej situácie. Naše deti boli zahrňované láskou, pozornosťou a podporou, čím sme u nich vybudovali presvedčenie, že sme to my, na koho sa vždy môžu obrátiť. Moje deti sú pre mňa stredom vesmíru, veľmi mi na nich záleží a napriek tomu, že nebývame v jednom meste, sme v kontakte niekoľkokrát do týždňa. Ak som na niečo hrdá, tak sú to práve naše deti. Prejavujú nám svoju lásku, pozornosť, záujem, správajú sa k nám s rešpektom.”
- Elena Martinčoková, matka geja, aktivistka, spoluzakladateľka ZRP
Aj v rodine Martinčokových sa prirodzene neraz vyskytli situácie, že deti s rodičmi nesúhlasili, alebo sa nejak voči nim vymedzovali. Bol to vtedy najmä Elenin manžel, ktorý často pripomínal deťom, že okrem rodiča asi ťažko nájdu niekoho iného, kto im bez akéhokoľvek bočného úmyslu poradí a pomôže. Elena však povzbudzuje rodičov, aby neboli sklamaní, keď ich deti vyhľadajú pomoc aj inde. Niekedy je pre dieťa ľahšie, ak sa môže obrátiť aj na druhú osobu, okrem rodiča. Môže to byť napríklad aj psychológ či sociálna poradkyňa.
Aj rodičia by sa nemali zdráhať vyhľadať potrebnú podporu pre seba a svoje kvír deti. V poradenskom centre PRIZMA v Košiciach sme zaznamenali za uplynulé obdobie stúpajúci dopyt rodičov LGBTI+ ľudí, ktorí hľadajú odpovede, ako byť pre svoje deti oporou, pochopiť ich a rešpektovať ich identitu.
Každé dieťa je iné, všetky sú ľúbené rovnako
V rodine Zlatice Maarovej, ďalšej spoluzakladateľky Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí, je rodičovská láska práve o prijatí svojich detí takých, aké sú, s ich inakosťami i jedinečnosťami. Láska je totiž pre Maarovcov obojsmerná cesta a treba ju vzájomne zdieľať.
“S manželom Stanislavom máme tri deti a tri vnúčatá. Každý z nich je iný, jedinečný, ale ľúbení sú všetci rovnako. Je úplne jedno, či žijú blízko alebo ďaleko, či sú tichí, alebo zhovorčiví, či jedna z dcér má manželku a nie manžela a ich syn má teda dve mamy. Rovnako je jedno, že sme si s deťmi všeličo preskákali, že sa im občas nechce ísť k nám, že sa vnúčatá na nás niekedy zamračia. Nás s manželom rodičovská láska učí celý život potlačiť naše zidealizované predstavy, sebecké pocity ktoré máme, či chceme, alebo nie. Naučila nás ľúbiť naše deti a ich deti také, aké sú. Veď s nami žiť tiež nie je vždy ideálne. Rodičmi sme na celý život. To je ťažký a zároveň krásny projekt. Nezabudnime, čím viac lásky rozdáš, tým viac jej dostaneš.”
- Zlatica Maarová, matka, stará mama, aktivistka, spoluzakladateľka ZRP
„Deti sú pre mňa stelesnené šťastie“
Rodičia queer ľudí nepochybne prežívajú väčšie či skôr špecifické obavy o svoje deti, ktoré žijú v krajine, kde absentuje všeobecné prijatie “inej” sexuálnej orientácie a rodovej identity. Svoje o tom vie aj Pavlína Fichta Čierna, rovnako spoluzakladateľka Združenia rodičov a matka transrodového syna. Aj napriek týmto obavám, ktoré zdieľajú rodičia v Združení, hovorí Pavlína o svojej rodičovskej láske výlučne pozitívne a s ohromnou silou tohto citu, pretože taká je podľa nej láska k deťom. Je to priam zamilovanosť.
“Presne si spomínam na chvíle, keď sa mi narodili deti. Je to veľmi silná, jedinečná emócia, uvedomenie si, že toto dieťa už je k tebe permanentne „pripnuté“. Stal sa zo mňa človek závislý, s mnohými novými strachmi, a zároveň som objavila, aká viem byť bojovná a prečo je puto k vlastnému dieťaťu také silné až sebaobetujúce. V interakcii s deťmi človek nájde novú citlivosť, zdokonaľujú sa nám určité snímače. Som za to veľmi vďačná a veľmi svoje deti ľúbim. Chcela by som byť pre nich navždy dobrou oporou, keby bolo v mojich silách, urobila by som pre ne všetko na svete. Obohatili ma a som do nich zaľúbená.”
Pavlína si podľa vlastných slôv uvedomuje, že nie je dokonalá matka, avšak materstvo vždy pociťovala ako obrovské dobrodružstvo a je zaň vďačná.
“Deti ma vždy vedeli prekvapiť, svojimi meniacimi sa nárokmi presmerovať moje myšlienky, neustále akoby som otvárala ďalšie dvere, a to doposiaľ. Obdivujem ich, ako nestoja na mieste, stále sa hýbu, majú veľké nároky i samé na seba, idú za svojimi predstavami. Niekedy ma to hnevá, lebo v súvislosti s tým sú kladené nároky aj na mňa a tempo je niekedy pre mňa veľmi rýchle. Ale som na ne veľmi hrdá. Deti sú pre mňa stelesnené šťastie.”
- Pavlína Fichta Čierna, matka dvoch detí (z toho jedno je transrodový syn), aktivistka, umelkyňa, spoluzakladateľka ZRP
“Láska rodiča k transrodovému dieťaťu je silnejšia, než si dokážete predstaviť“
Ako veľmi dokáže takáto silná láska, opora a prijatie svojich rodičov pomôcť transrodovým ľuďom, potvrdila aj Charlotte Srnčíková, mladá transrodová žena a populárna influencerka, ktorá posilňuje trans komunitu na Slovensku.
“Láska rodiča k transrodovému dieťaťu je silnejšia, než si dokážete predstaviť. Celý čas vedeli, že som “iná”, no tiež to nejako nepomenovali ani neriešili. Rodičia sú pre mňa obrovskou oporou a prijali ma ako svoju dcéru, ako ich dieťa, ktoré milujú. Najmä láska otca je v prípade transrodovosti vzácna a nádherná! Môj otec je prvý chlap v mojom živote, ktorý tu pre mňa stále je, aj keď som transrodová! Miluje ma, ochraňuje a ukazuje mi, ako má vyzerať milujúci muž.”
- Charlotte Srnčík, transrodová dcéra
Rodina Srnčíkových búra stereotypy a približuje verejnosti rodičovskú lásku voči transrodovému dieťaťu, ale aj prijatie transrodových ľudí v našej spoločnosti, v našich komunitách. Pre Charlottinu mamu Alenu sú najdôležitejšie dôvera a otvorený vzťah rodiča s dieťaťom.
“Od malička je medzi nami veľmi blízky vzťah. Otvorený a vzájomne rešpektujúci. A skôr kamarátsky než vzťah rodič-dieťa. Neexistovali témy, o ktorých by sme nevedeli diskutovať. Charlotte sme od detstva ubezpečovali v tom, že sme tu pre ňu a že sa na nás môže s dôverou obrátiť s akýmkoľvek problémom.”
- Alena Srnčíková, matka transrodovej dcéry
Príbeh rodiny Srnčíkovcov tiež ukazuje, že okrem rodičovskej lásky sú nesmierne dôležité aj prijatie a podpora od starých rodičov. Charlottina stará mama nezaváhala a prijala svoju vnučku takú, aká je. “Jej reakcia nás posadila na zadok. Povedala nám, že Charlotte bola, je a bude jej milované vnúča, nech už je akákoľvek,” spomína Alena Srnčíková.
Kvír mládež: Priateľstvo, sebaláska i láska všetkých druhov
Ako vnímajú rôzne podoby lásky mladí kvírľudia? Aká láska je pre nich a pre ne dôležitá a prečo? Spýtali sme sa ľudí z Laboratória snov, ktorí a ktoré sa podieľajú na organizácii PRIDE Košice, čo pre nich a pre ne znamená láska v priateľstve, láska k sebe samým, ale aj láska ako taká?
„Priateľstvo je, keď sa môžem na niekoho spoľahnúť, bude pri mne v dobrých aj zlých časoch. Pomáhame si, keď treba a užívame si spolu život.“
Láska má mnoho podôb a každému človeku sa pri myšlienke na ňu vybaví niečo iné. Koľkí z nás si však spomenú aj na sebalásku? Nie, nehovorím, že máme byť egoistickými a sebeckými. Popri tom, ako sa venujeme iným ľuďom a iným veciam, si však nájdime čas aj na seba. Vážme si sami seba, pretože človek, s ktorým každý*á z nás trávi najviac času, je on*a sám*sama. Naučme sa mať sa radi*y.
- Alex Michelčík, Laboratórium Snov, členka týmu Saplinq
„Pre mňa je láska v každom zmysle – či už v partnerskom, priateľskom alebo sebaláska (lebo buďme si už konečne i svojimi Valentínmi!) vlastne stále o tom istom – o podpore, o dôvere, o vďačnosti za detaily, o láskavostiach, o kompromisoch, o snahe pochopiť sa, o úprimnosti, o úcte a rešpekte, o otvorenej komunikácii, o prežívaní emócií naplno a o pocite bezpečia či domova.“
Text spoločne spracovali: Alexandra Demetrianová a Alex Michelčík