🇬🇧 english version below 👇

Neptune, maltská aktivistka a dobrovoľníčka v Saplinq o.z. (cez výmenný program Európsky zbor solidarity), rozpráva o svojich skúsenostiach ako nebinárna osoba žijúca na Slovensku a vyrastajúca na Malte. Hovorí o svojom pohľade na trans aktivizmus a o pohľadoch, čo by sme ako spoločnosť mohli zmeniť, aby bol svet lepším miestom nielen pre transrodových a nebinárnych ľudí.

Ako sa identifikuješ a čo pre teba znamená tvoja identita?

Som nebinárna a rodovo fluidná osoba a čo sa týka orientácie identifikujem sa ako „gay“. Neviem, čo pre mňa moja identita naozaj znamená. Keď som bola mladšia, povedala by som niečo poetické – že  moja identita je pre mňa dôležitá, špeciálna a niečo, čo ma definuje. Teraz si uvedomujem, že podstatne ovplyvňuje to, ako sa vyjadrujem a o čo sa zaujímam. Napríklad, do čoho sa rada zahĺbim, aké knihy čítam a podobne. No zároveň si už nemyslím, že je pre mňa tak dôležitá, ako bola v minulosti.

Ako si si uvedomila, že si trans? Aký bol tvoj proces sebaprijatia?

Vždy som vedela, že som iná. Keď som bola malá, rada som sa hrala s oblečením, nosila sukne a celkovo experimentovala s oblečením. Taktiež som vždy chcela pobozkať chlapca. Myslela som si, že je to normálne, že všetci chlapci premýšľajú o takýchto veciach, že nie som ničím iná. Keď ma ale moja mama začala trestať za moje správanie, uvedomila som si, že možno predsa len odlišná som. Keď som si uvedomila, že som asi kvír, chcela som byť katechétka a učiť deti o náboženstve. Bola som súčasťou katechetickej organizácie na Malte, ale keď som v devätnástich rokoch odišla z domu, musela som opustiť aj cirkev. Opustila som ju hlavne z dvoch dôvodov. Kvôli tomu, že som sa sťahovala preč, ale aj kvôli tomu, že som si uvedomila, že človek môže byť kvír a nebinárny a byť aj šťastný.

Moje finálne prijatie toho, že som kvír prišlo vtedy, keď som sa prvýkrát zamilovala do chlapca a bola som z neho úplne celá preč. Začala som experimentovať s oblečením – nosiť výrazné, farebné oblečenie. Moje zámená sa začali meniť z pôvodného on/jeho na ona/jej a oni/ich. Zmena prišla, keď som stretla človeka, ktorý nepoužíval len tradičné zámená, nepoužíval len on/jeho. Vtedy som si uvedomila, že som s rôznymi zámenami v pohode. Cítila som, že to ku mne patrí. Tak som objavila, že som nebinárna. Spočiatku som nemala rada termín nebinárna, pretože vo mne evokoval predstavu človeka s veľmi krátkymi vlasmi a mužským oblečením, a to nebolo to, kým som bola. Ale keď Nemo, ktorí sú nebinárni, vyhrali Eurovision, bola som konečne spokojná s tým, že sa môžem nazývať nebinárnou osobou.

Ako by si porovnala svoje skúsenosti ako trans osoba na Slovensku a na Malte?

Úprimne, je to podobné. Zatiaľ čo Malta má jednu z najlepších legislatív pre kvír ľudí na svete a na Slovensku je oveľa viditeľnejšia homofóbna propaganda, mentalita je podobná. V oboch krajinách sa cítim nesvoja. Na Slovensku som odvážnejšia, pokiaľ ide o môj výber oblečenia. Aj keď tu na mňa ľudia viac pozerajú, nič mi nepovedia. Okrem jednej situácie, keď ma chcel niekto zbiť, pretože som mala dúhovú fľašu, som nepocítila nejakú veľkú agresiu.

Ako vnímaš súčasné postavenie trans ľudí v spoločnosti? 

Aby som bola autentická, budem hovoriť o maltskej spoločnosti, ale myslím si, že to platí pre spoločnosť ako celok. Čo by sa podľa môjho názoru malo zmeniť, je mentalita. Konkrétne binárne myslenie. Binárna kultúra je podľa mňa dôvod, prečo nie sú trans ľudia vítaní v maltskej spoločnosti. Ľudia nevedia, ako o tom hovoriť. My, Malťania, sa prezentujeme ako ľudia typu „ži a nechať žiť“, ale v skutočnosti si ideme navzájom po krku. Legálne máme aj rodové označenie pre nebinárnych ľudí, ale v spoločnosti je to veľké tabu. Kliniky poskytujúce zdravotnú starostlivosť spojenú s tranzíciou transrodových a nebinárnych ľudí nie sú vybavené tak, ako by mali byť. Lekári a lekárky sú transfóbni, byrokracia je neskutočná a čakacia doba je príliš dlhá. Pred nami je ešte dlhá cesta v aktivizme za práva trans ľudí.

Oslavuješ mesiac povedomia o transrodovosti?

Nikdy som ho naozaj neoslavovala. Nie je to pre mňa také dôležité, pretože nie som mainstreamová aktivistka, nerobím typickú aktivistickú prácu. Moja forma aktivizmu je viac o písaní básní a článkov. Občas sa zúčastním protestov, ale nerobím to pravidelne. Myslím si, že je to ďalší mesiac pre kvír komunitu, čo je dobré. Ale mám pocit, že aktivistická komunita nie je príliš inkluzívna pre nebinárnych feminínnych ľudí. Cítim sa do určitej miery vylúčená. Ale nerozumej ma zle, nie je to nepriateľstvo. Ale necítim sa ani vítaná. Úprimne, môj pohľad na aktivizmus sa zmenil z kolektívnej predstavy práce na prácu individuálnu.

Ako zvládaš otázky alebo komentáre od ľudí, ktorí možno nerozumejú tvojej identite?

Keď sa stretávam s nepríjemnými otázkami alebo komentármi, reakcia závisí to od mojej nálady, kontextu celej situácie a vzťahu s danou osobou alebo situáciou, v ktorej sa nachádzam. Ten istý komentár by mi mohol byť povedaný dnes a reagovala by som inak, ako keby som ho dostala pred dvoma dňami. Je to príliš individuálne na to, aby som povedala niečo všeobecné.

V čo dúfaš do budúcnosti v oblasti trans práv?

Želám si pre budúcnosť práv a akceptácie transrodových ľudí, aby sa spoločnosť vyvinula z binárnych spôsobov myslenia. A nemyslím tým len rod. Binárne myslenie je oveľa viac. Je to aj čierno-biele myslenie, pokiaľ ide o aktivizmus. Že niekto je inherentne zlý alebo dobrý. Čo by sme mali urobiť, je podľa mňa spochybňovať a pýtať sa, či sú binárne systémy dobré. Nie ich presadzovať. Problém je podľa mňa v tom, že meníme legislatívu skôr, ako meníme mentalitu ľudí, teda spôsob, akým premýšľame. Mali by sme meniť legislatívu zároveň s mentalitou. Nie tak, ako to robí maltská vláda.

Ak by si mohla svetu odovzdať jedno posolstvo o svojej skúsenosti, čo by to bolo?

Úprimne, nie som človek, čo by dával nejaké posolstvá. Nevidím v tom veľký zmysel. Som skôr človek, ktorý koná tak, aby inšpiroval druhých ľudí.

Finding Courage in a Binary World: Neptune’s Call for Change and Acceptance

Neptune, Maltese activist volunteering in Saplinq o.z. through an exchange program (European Solidarity Corps) talks about their experience as a nonbinary person living in Slovakia and growing up in Malta. They talk about their perspective on trans rights activism and what we, as a society, could change to make the world a better place not only for trans people.

How do you identify, and what does your identity mean to you?

My identity is nonbinary and genderfluid and I also identify as gay. I don’t know what my identity means to me. When I was younger, I would say something poetic. Something like, my identity is something important and special for me and something that defines me. Now I recognize that it’s essential for me in how I express myself, and what I’m interested in. Like what I like to research, what books I’m into etc. But at the same time, I don’t think it’s that important to me. I don’t feel the same affinity as I used to feel before.

How did you realize you were trans? What was your process of self-acceptance?

I always knew I was different. When I was little, I loved playing dress-up games, wearing skirts, and doing these things. I also wanted to kiss a boy. But I thought it was normal for boys to think about such things. Everyone thinks like me, so I’m no different. But when my mom started punishing my behavior, I realized that maybe I was different. After realizing that I wanted to be a catechist, I thought that Teaching kids about religious matters. I was part of a catechist organization in Malta, but when I left home at nineteen, I had to leave the church because of two things. Mainly because of the fact that I was moving away, but also because I realized that a person can be gay and nonbinary and be happy.

My final push towards acceptance of my identity as a gay was when I had my first crush on a boy and I was head over heels for him. After my acceptance as a gay, I started experimenting with clothing. I started wearing flashy clothes, full of color. My pronouns started changing just from he/him when I met one boy who didn’t use only he/him pronouns. That was the moment I realized that I am comfortable with different pronouns. That was the moment I realized that I might be nonbinary. I didn’t like the term nonbinary at first because it evoked in me a person with really short hair and masculine clothing. And it wasn’t who I was. But when Nemo, who is nonbinary, won Eurovision, I was finally comfortable with calling myself nonbinary.

How would you compare your experience as a trans person in Slovakia and Malta?

To be honest, it’s similar. While Malta has one of the best legislation for queer people in the world and Slovakia has way more visible homophobic propaganda, the mentality is similar. In both countries, I feel self-conscious. In Slovakia, I am braver than in Malta regarding my clothing choices. While people stare more in Slovakia, they don’t say anything to me. Except for one incident, when a person wanted to beat me up for having a rainbow bottle. But other than that I didn’t experience a lot of aggression towards me.

How do you perceive the current position of trans people in society? Do you have ideas on what needs to change?

To be more authentic, I’ll be talking about Maltese society. But I believe it applies to society as a whole. What needs to change in my opinion is the mentality, specifically binary thinking. The binary culture is the reason in my opinion, why trans people are not welcomed in Maltese society. People don’t know how to talk about it. We present ourselves as „live and let live“ people, but in reality, we are at each other’s back. Legally we have even gender marker of nonbinary people, but socially it’s a big no-no. Clinics for gender-affirming healthcare aren’t equipped how they should be, doctors are transphobes, it is full of bureaucracy and waiting time is too long. We have a long run ahead of us in trans rights activism.

How do you view Transgender Awareness Month?

I never really celebrated it or commemorated it. It’s not that important to me, because I’m not a mainstream activist. I’m not doing typical activist work. My form of activism is more about writing poems and articles. Attending protests sometimes, but not doing that regularly. I feel like it’s another month for the queer community, which is good. But I feel like the activist community is not too inclusive to nonbinary femme people. I feel excluded to some extent. But don’t get me wrong it’s not hostility. But I don’t feel welcomed either. To be honest, my idea of activism shifted from a collective idea to an individual work.

How do you handle questions or comments from people who may not understand your identity?

When dealing with unpleasant questions or comments, it depends on the mood I’m in, the context of the whole situation, and my relationship with said person or situation I’m in. The same comment could be said to me today and I would react differently if that same comment came up two days ago. It’s too individual to say something general.

What hopes do you have for the future of trans rights and acceptance?

What I wish for the future of trans rights and acceptance is for society to evolve from binary ways of thinking. And I’m talking not only about gender. A binary way of thinking is way more than that. It’s also black-and-white thinking when it comes to activism. That someone is inherently bad or good. What I wish we did instead is interrogate the binaries, not force them. The problem is in my opinion, that we are changing the legislative before we change our mentality, the way we think. We should change legislation simultaneously with the mentality. Not like the Maltese government does.

If you could share one message with the world about your experience, what would it be?

To be transparent, I’m not a message person. I don’t see the point in it. I’m more of a show-and-tell person.

V občianskom združení Saplinq neprestajne pracujeme na tom, aby aj Slovensko konečne vykročilo na ceste za rovnými právami správnym smerom. Cesta je ešte dlhá, no s vašou pomocou sa nám bude kráčať o niečo ľahšie. Pridajte sa k podporovateľstvu občianskeho združenia Saplinq, pretože spoločne dokážeme viac!

Pripravila: Laura Gerényiová
Fotky: archív Neptune